Muži spomalili krok, ženy sa hanbili ísť na polievku. Ako veľká hospodárska kríza zmenila ľudí a spoločnosť

Vidíte v kríze z 30. rokov minulého storočia nejaké paralely s dneškom?

V 30. rokoch to nebola dopredu ohlásená kríza ako dnes. V Amerike a v každej európskej krajine to malo iný priebeh. U nás sa to napríklad začalo neskôr, ale tiež sa to u nás dlhší čas držalo. V Amerike do toho spadli skoro zo dňa na deň. Prebudili sa a mali krízu, ktorej dosahy boli každý týždeň horšie a horšie. Teraz to nastupuje zvoľna, inak a pre niečo iné, ale, samozrejme, že v niečom to bude rovnaké. Keď človeku zrazu dochádzajú peniaze a vie, že to tak bude nadlho, zamáva to s ním. A s jeho správaním, manželstvom, energiou, so štýlom života tiež. Vlastne s celým životom.

Píšete, ako nezamestnanosť zamávala predovšetkým s mužským sebavedomím. Bolo to u nás rovnaké? Vidí sa mi, že Američania majú v DNA oveľa väčšiu zodpovednosť za svoj život ako my… V Amerike pokles životnej úrovne brali ako svoje vlastné zlyhanie. Čo u nás? Nehľadáme častejšie vinníkov skôr okolo seba?

Aj v Amerike vtedy hľadali vinníkov. Ale máte pravdu, vtedy bola Amerika ešte veľmi individualistická, každý bol naozaj zodpovedný za svoj vlastný osud a život. V Európe to bolo trochu inak... Napriek tomu si však myslím, že keď niekomu u nás v strednej Európe kríza podrazí nohy, bude to tiež brať ako svoje zlyhanie, zníži mu to sebavedomie a urobí to z neho iného človeka. V 30. rokoch to zmerali do detailov a prišli na zaujímavé veci.

Napríklad?

Že nezamestnaní chodia pomalšie.