Strach z ruskej atómovky? Skvelý výsledok operácie, ktorá prebieha už celé dekády, tvrdí britský expert
Čo nám ukázal rok konfliktu na Ukrajine? Často sa tvrdí, že ukončil éru mieru v Európe.
Bolo by chybou si myslieť, že koniec bojov na Ukrajine bude návratom mieru do Európy. Mier bol iluzórny a Rusko v skutočnosti už predtým viedlo vojnu všetkými možnými prostriedkami okrem otvoreného vojenského konfliktu. Konflikt nezačal na Ukrajine, je to symptóm rastúcich nezhôd medzi Ruskom, Európou a celým Západom na povahe vzťahov medzi jednotlivými štátmi. Rusko sa snaží obnoviť svoju imperiálnu hegemóniu nad krajinami bývalého Sovietskeho zväzu a tiež nad strednou a východnou Európou. Považuje to za svoje právo.
Počuli sme to jasne v utorkovom prejave ruského prezidenta Vladimira Putina pred parlamentom, kde sa sťažoval, že Spojené štáty a Európa nerešpektujú dohody z Jalty a Postupimu z konca druhej svetovej vojny, ktoré umožnili Sovietskemu zväzu získať dominanciu na východe Európy. Tento prístup nezmizne s koncom vojny na Ukrajine, Rusko nezmení len tak svoje predstavy o tom, na čo má v Európe právo, a bude sa ich snažiť dosiahnuť.
Kedy sa tento prístup podobný tomu z čias Sovietskeho zväzu v Rusku objavil? Bola éra spolupráce Moskvy a Západu za prezidenta Borisa Jeľcina a aj Vladimir Putin vraj zvažoval vstup Ruska do NATO.
Éra spolupráce bola skôr zbožným prianím Západu než skutočnosťou. Nezodpovedalo tomu vtedy správanie Ruska a vystupovanie ruských predstaviteľov. Zároveň musíme pripustiť, že tu boli nesprávne predstavy a zbožné priania z oboch strán. Putinova ponuka bližších vzťahov Ruska s Európou a so Severoatlantickou alianciou totiž nebolo to, čo by pre Európu a NATO bolo prijateľné, aj keď si obe strany mysleli opak, a boli potom sklamané.
Zatiaľ čo NATO chcelo s Ruskom normálnu spoluprácu, Putin očakával od NATO ponuku spolupráce ako rovný s rovným, teda na úrovni celej organizácie a Ruska namiesto individuálneho členstva. Rusko nezískalo privilegované postavenie veľmoci voči krajinám vo svojom susedstve s právom, ktoré chcelo. A hoci sa spočiatku NATO nepribližovalo k ruským hraniciam, Aliancia neodpovedala na to, že Rusko by uvítalo, keby neprijala do svojich radov východoeurópske štáty. To všetko nakoniec utvrdilo Kremeľ v tom, že tu nie je žiadna perspektíva užitočnej spolupráce s Alianciou a so Západom.
Nie je prehnané hovoriť v deväťdesiatych rokoch o snahe obnoviť ruské či sovietske impérium?
Pokiaľ ide o deväťdesiate roky, predstava, že Rusko vtedy nechcelo obnoviť svoje impérium, vychádza z toho, že na to vtedy Rusko nemalo silu. Ale snaha obnoviť dominanciu či kontrolovať krajiny okolo Ruska tu vždy bola. Jasne to vidíme vo vtedajších ruských zahraničnopolitických dokumentoch a na malých vojnách, ktoré Rusko viedlo na svojej periférii ešte skôr, než sa k nemu NATO akokoľvek priblížilo.
Čo myslíte malými vojnami? Podnestersko či gruzínske Abcházsko?
Zostáva vám 70% na dočítanie.