Obeť doby, alebo kolaborant? Prezident Emil Hácha mal najprv podporu väčšiny národa, no potom ľudí nahneval

Je 15. marca 1940. Prvé výročie protektorátu. Zatiaľ čo sa topia ľady, Vltava nezadržateľne stúpa, v ten deň sa dokonca vyleje z brehov. Česi a Moravania však bez ohľadu na záplavy sledujú protinemecké letáky, ktoré zaplavia protektorátne mestá, maľujú pikantné a výsmešné odkazy na múry domov, strhávajú vlajky s hákovými krížmi a zatierajú heslá o veľkom víťazstve ríše.

Včera hovoril Jan Masaryk v rozhlase, aký je Hácha kolaborant. Tak asi je. Práve poďakoval telegramom Hitlerovi za to, že zobral pred rokom protektorát pod ochranu ríše. Niet za čo, odpovedal Hitler.

Háchova vreckovka

Kožené topánky okupantov medzitým rozdunia ulice vedúce z Víťazného námestia okolo Hradu, kde sedí vystrašený prezident Hácha, a Černínskeho paláca, kde tróni sebaistý bývalý kníhkupec K. H. Frank, až na Malú Stranu. A na Václaváku ovenčenom ríšskymi symbolmi neskôr prehovorí sám ríšsky protektor Konstantin von Neurath, vedľa ktorého sa krčí zase on. Hácha. Chacha.

Koľko vtipov o ňom koluje! Napríklad: Vreckovka Emila Háchu je jediná vec, do ktorej smie strkať nos... Alebo: Viete, ktorý národ je najpracovitejší? Nemci! Jedným volom dokážu poorať celú Európu. A ktorý národ je najposlušnejší? Česi! Cez deň počúvajú Háchu a v noci Beneša! A do tretice: Heydrich si zavolá Háchu a hovorí mu, že zruší stanné právo. „Len to, preboha, nerobte,“ zhrozí sa Hácha, „veď je to to jediné právo, ktoré ste Čechom dali.“

V tom, kto je kolaborant a kto nie, už má každý jasno. Niekedy oprávnene, inokedy menej. Ako malý chlapec som vyžadoval po svojom dedovi stále dookola, aby mi rozprával o našich prezidentoch. Hovoril mi o každom, od Masaryka po Husáka, ktorého neznášal, ale aj tak všetkých vykresľoval veľmi farebne. S jedinou výnimkou.