Historik o propagande: Bola tu vždy, tá najprimitívnejšia mieri na elektorát, ktorý uverí každej hlúposti

Bolo veľa prípadov ľudí, ktorí kedysi naozaj verili komunistickej propagande, ale po precitnutí emigrovali?

Bolo, aj ľudí z blízkosti politikov, napríklad Klement Gottwald (prezident v rokoch 1948 – 1953) mal osobného pilota, ktorý sa volal Miroslav Slovák a bol z Cífera. Gottwalda viezol aj na pohreb Josifa Stalina v marci 1953, ale Gottwald mal zdravotné problémy a zomrel pár dní po Stalinovi. Pilot Miroslav Slovák bol presvedčený komunista, podľahol propagande, dokonca držal stráž pri katafalku Gottwalda, ale už o týždeň nato ušiel s civilnou Dakotou Československých aerolínií (ČSA) do Frankfurtu. Inak po pražskom komunistickom prevrate väčšinou na lietadlách utekali tzv. „západniari“, bývalí československí vojnoví piloti Royal Air Force (RAF), viacerí z nich mali manželky aj Angličanky. Lenže v Československu im nedovolili lietať na medzinárodných linkách na Západ, lebo sa stali pre nový režim politicky nespoľahliví. Nepúšťali ich von, ale pri vnútroštátnych letoch sa piloti dohodli s navigátormi a ušli, pristávali na amerických základniach v Nemecku alebo v Británii.

Čo na to režim?

Pilotov automaticky označil za imperialistických štváčov a spodinu spoločnosti, ktorí sú za doláre proti našej komunistickej vlasti. Z opačnej strany išla propaganda tiež, na Západe hovorili, že to boli lety slobody, ktorými ľudia ušli z komunistického geta. Vznikali z toho diplomatické incidenty. Propaganda bola hlavne v päťdesiatych rokoch strašne tvrdá, emigrantov očierňovali ako imperialistických agentov, že za žuvačky a dolár predali socialistickú vlasť. Ale oni sa mnohokrát stali úspešnými, napríklad spomenutý Miroslav Slovák bol pilotom šéfa Boeingu, potom lietal na športových lietadlách a jazdil na rýchlostných člnoch. Emigrantská propaganda mu pravidelne venovala pozornosť v rádiu Slobodná Európa a v Hlase Ameriky.

S tými pilotmi ste sa niekedy po páde komunizmu stretli?

S niektorými áno, napríklad s pilotom, ktorý sa volal Vladimír Krman a uniesol v roku 1953 z Piešťan stíhačku Arado. Ten útek sa volal „Operácia Domino“.

Aký bol príbeh jeho úteku?

Bol inštruktor na piešťanskom letisku. Keď niekto chcel s takou stíhačkou letieť, možno aj hodinu predtým musel motor vrčať, aby sa zohrial na prevádzkovú teplotu. Lenže keby Krman v hangári stíhačku naštartoval, prezradil by sa. Preto z motora s dvoma kamarátmi vyliali olej do kovových sudov, elektrickými špirálami ho zohriali a horúci vliali naspäť. Dostali motor do stavu, že minútu po naštartovaní mohli vzlietnuť. Vladimír Krman prežil celý život v Chicagu, stretával som sa s ním a rozprával mi nádherné veci zo svojho života. Bol to obyčajný človek, drel ako vodič kamióna. V Amerike si zmenil meno na Fred Tornill, lebo po ňom išli aj zámorskí agenti ŠtB. Meno Fred sa mu páčilo a Tornill si dal preto, že tak sa volal jeden dostihový kôň, ktorý bežal na Veľkej liverpoolskej.