Takto vyzerá domov pre deti a dospelých s ADHD. Potrebujú totiž, aby priestor spĺňal presné pravidlá a zásady

„Na rozdiel od všetkých mojich kamarátok som na stenách nemávala plagáty chlapčenských kapiel ani polaroidové fotky kamarátov. Intuitívne som v puberte vedela, že sa ľahko nechám rozptýliť. Moje steny boli rovnako svetlo-šedé ako zvyšok domu a nikdy by mi nenapadlo požiadať rodičov o vymaľovanie inou farbou,“ popisuje svoju izbu.

A pokračuje: „Do Londýna som sa presťahovala ako 22-ročná len s dvomi kuframi. Bývala som sama a môj byt bol len väčšou verziou mojej spálne doma. Potom som bývala v niekoľkých spoločných bytoch s priateľmi a nikdy som toho nenahromadila oveľa viac, než sa mi vošlo do malej skrine IKEA.“

Po svadbe si kúpila s manželom dom, k tomu pribudli dve deti a pes. Len pred pár rokmi jej diagnostikovali ADHD a Maia konečne pochopila, koľko jej životných vzorcov správania a problémov bolo celý čas spojených s jej ADHD.

Dom pre život

„Keď skúmam vplyv ADHD na svoj každodenný život, uvedomujem si, že priestory, ktoré obývam, majú veľký vplyv na to, ako sa cítim. Ja aj môj manžel sme architekti. Náš krásny dom sme navrhli, keď mala naša najstaršia dcéra jeden a pol roka. Celé prízemie je otvorené. Musíme na ňu stále vidieť! Bude to skvelý priestor pre večierky!“ hovorili sme si.

Po desiatich rokoch pribudlo ďalšie dieťa aj hlučné šteňa a otvorený pôdorys sa manželom už zrazu nezdal byť najlepším riešením.

„Ako dievčatá rástli, presťahovali sme herňu a dole máme zákaz hračiek. Sme však obdarení kreatívnymi a bystrými deťmi, takže plastové hračky a gumové podložky nahradili krabice a krabičky s hlinou, farbami a až príliš veľkým množstvom fixiek a papierov v desiatkach textúr a formátov,“ popisuje Maia.

Všetkého veľa škodí

„S otvoreným priestorom je to tak, že veci cestujú a cestujú obzvlášť dobre, keď nie je jasné miesto, kde majú byť alebo keď máte dostatok rovných plôch, na ktoré môžete veci odložiť ‘len na minútu‘ na ceste za niečím iným.