Vynález bratov Lumièrovcov vyvolal údiv i ošiaľ, oni sami považovali film za kuriozitu bez perspektívy

Ľudia, ktorí sa v chladné sobotné popoludnie 28. decembra 1895 trúsia do Indického salóna Grand Café na parížskom bulvári Kapucínov, vôbec netušia, že sa o chvíľu stanú očitými svedkami nástupu novej epochy. Vedia len, že podujatie, na ktoré si kúpili vstupenku za jeden frank, bude verejnou prezentáciou akéhosi kinematografu.

„Toto zariadenie, ktoré vynašli páni Auguste a Louis Lumièrovci, umožňuje prostredníctvom série snímok zobraziť všetky pohyby, ktoré zachytil objektív, reprodukovať ich premietaním na plátno,“ stálo v nie príliš lákavo formulovanom novinovom avíze.

Možno aj preto sa nakoniec salón s kapacitou sto miest zapĺňa iba z jednej tretiny. Keď v miestnosti zhasnú svetlá, skepsa sa v okamihu mení na údiv.

Na plátne sa objavujú obrázky, aké ešte nik nevidel. Nie kresby, nie fotografie, ale zábery skutočných ľudí, ktorí sa pohybujú. Niektorí diváci taja dych, iní nadšene tlieskajú, sú aj takí, ktorí sa hmatom snažia presvedčiť, že to, čo vidia, je naozaj svetelná projekcia.

Prvý film, ktorý vidia, trvá krátko, sotva 50 sekúnd, a zobrazuje robotníkov odchádzajúcich z Lumièrovej továrne. Nasledujú ďalšie, rovnako dlhé a zachytávajúce výjavy zo života alebo inscenované komické situácie.